Skupina biológov z Univerzity Johanna Wolfganga Goetheho v nemeckom Frankfurte vo svojej štúdii popísala tzv. „biobatériu“, v ktorej sa elektróny prenášané H2 môžu uchovávať neobmedzene dlho v kyseline mravčej a potom sa k nim môže používateľ dostať, len čo to bude potrebovať.
Táto „biobatéria“ by sa v prípade úspechu mohla použiť na uskladnenie prebytočnej obnoviteľnej energie a potom ju opäť uvoľniť, keď dopyt zákazníkov začne prevyšovať ponuku.
Vodíkové palivo, použiteľné v bežných spaľovacích motoroch, sa dá ľahko vyrábať metódami, ako je elektrolýza vody. Ak je táto výroba poháňaná obnoviteľnou energiou, celý proces bude bezuhlíkový. Okrem toho sa vodíkové palivo skúma aj ako možný spôsob dlhodobého skladovania prebytočnej obnoviteľnej energie. Keď výkon veterných, solárnych a vodných elektrární prevýši dopyt po elektrine, táto energia by sa mohla použiť na výrobu vodíkového paliva, ktoré by sa dalo skladovať a čerpať podľa potreby.
Keď potom produkcia obnoviteľných zdrojov klesne, vodík by sa mohol na požiadanie premeniť späť na čistú energiu. Vďaka týmto možnostiam je vodík jedna z najsľubnejších ciest k uhlíkovo neutrálnemu hospodárstvu. Keďže však je vodík veľmi výbušný, musí sa skladovať a prepravovať vo vysoko bezpečných palivových článkoch. Jedno z riešení ponúka chémia, konkrétne reakcia, ktorá premieňa plynný vodík (H2) a oxid uhličitý (CO2) na kyselinu mravčiu – kvapalinu, ktorú možno ľahko a bezpečne skladovať v širokom rozsahu teplôt a tlakov– „biobatéria“.
Source: bigthink.com.