Prechodným spôsobom výroby vodíka môže byť kombinácia dnes už známych technológií, a tými sú parný reforming zemného plynu s CCS (Carbon Capture Storage). V tomto variante sa vzniknuté emisie CO2 zachytávajú pomocou technológie CCS, prípadne CCU (Carbon Capture Utilitization) a vyrobený vodík tak je prakticky bezemisný (emisie znížené až o 95 %). Takto vyrobený vodík sa nazýva modrým.

Do budúcnosti najpodporovanejším spôsobom výroby vodíka v Európskej únii je výroba vodíka elektrolýzou vody s použitím elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie. Bohužiaľ, v dnešnej dobe výroba vodíka s využitím elektriny dosahuje celosvetovo cca 4 % podielu všetkej výroby. Navyše väčšina tohto vodíka je vedľajším produktom z výroby chlóru technológiou elektrolýzy soľného roztoku – tzn. biely vodík (vzniknutý ako vedľajší produkt k ďalším chemickým reakciám). 

Pokiaľ sa vodík vyrába elektrolýzou vody a využitá elektrina pochádza z obnoviteľných zdrojov, tento vodík sa nazýva zeleným. Zelený vodík je bezemisný a má najväčší potenciál v otázke obmedzovania emisií skleníkových plynov. Pri elektrolýze vody dochádza v roztoku k štiepeniu chemickej väzby medzi vodíkom a kyslíkom za vzniku plynného vodíka a kyslíka. V súčasnosti sa celková účinnosť pohybuje okolo 50 – 60 % v závislosti od využitia technológie elektrolyzéra. Na výrobu 1 kg vodíka je potrebných cca 9 l vody a cca 50 kWh elektrickej energie. 

Existujú ešte ďalšie spôsoby výroby vodíka, ktoré je možné v odbornej literatúre nájsť. V súčasnosti sa hovorí o potenciáli výroby vodíka v novo vyvíjaných jadrových reaktoroch štvrtej generácie s pomocou vysokoteplotnej elektrolýzy vodnej pary na článkoch s pevnými oxidmi.

Okrem toho sa vodík ešte klasifikuje do ďalších „farieb“ na základe zdroja, z ktorého je vyrobený. Môžeme tak ďalej objaviť hnedý vodík (vyrábaný splyňovaním uhlia) alebo tyrkysový vodík (vyrába sa zo zemného plynu, ale vedľajším produktom je uhlík v pevnom skupenstve).